História

Celá lokalita sa nazýva Jašter po legendárnom Jašteri, ktorý žil v našich vápencových dierach na mieste dnešného podniku, ktorý je v prevádzke od roku 1968. Bol vyhľadávaným miestom bývalých straníckých štruktúr. Preto máme na Jašteri stále zachovanú Ministerskú pivnic.

Z údolia zahaleného do hmly jesenného rána sa vinie kľukatá asfaltka. Okolo bývalého pivovaru pomedzi vinohrady až k strmej úboči a potom hlbokou roklinou olemovanou záhradnými chatkami sa postupne dvíha a opúšťa Hlohovec pri dvoch kopcoch predelených dolinkou s príznačným názvom Sedlisko, ktorým však Hlohovčania nevravia inak ako Soroš. Časť Sedliska s prekrásnou poniklecovou lúčkou je dnes chránenou prírodnou rezerváciou, druhá je zalesnená mladými borovicami a je obľúbeným miestom hubárov. „V úzkej dolinke sa kedysi nachádzal grófsky kameňolom. A z neho viedla úzkokoľajná železnica až na stanicu. Tam hore je údajne jaskyňa a prameň vody pod kopcom, ktorý zásobuje bývalý pivovar, vyteká z nej,“ vravieval mi starý otec, keď sme sedávali vo vinohrade na „ Kozej nohe“ a dívali sa do diaľky na neveľkú zalesnenú horu.

Soroš je naozaj miestom, ktoré má zaujímavú nielen prírodu s malebnými zákutiami, ale aj pozoruhodnú minulosť vychádzajúcu najmä z troch mýtov. O jaskyni, podzemnom jazere a jašterovi. Práve pre tieto skutočnosti sa vždy tešil pozornosti návštevníkov, od nadšených hľadačov vyzbrojených romantickými predstavami až po serióznych výskumníkov z radov geológov, speleológov a historikov. Posledná vážnejšia „hystéria“ medzi Hlohovčanmi a Peterčanmi okolo tajomstiev soroškého kopca utíchla v roku 1967. Zostala z nej napokon iba jediná konkrétna a dôveryhodná správa. Aragonitové jaskyne na Soroši presnejšie v peterskom háji nazývanom Dubník naozaj existujú. Prvou vážnou indíciou, že tieto dnes neprístupné jaskyne už v praveku navštívili ľudia, bolo v roku 2000 objavenie dvoch veľkých zlomkov aragonitových kvapľov, nájdených v jednej z jám z mladšej doby bronzovej na pravekom sídlisku v Panskej Nive, len 300 metrov od Sedliska. Ďalšie svedectvo o existencii jaskyne a kameňolomu nachádzame na vojenskej mape leopoldovskej pevnosti z roku 1668. Taliansky stavebný inžinier Andersi tu do okolia pevnosti zakreslil všetky strategicky významné body, medzi inými aj kameňolom a na úpätí ľavej časti Sorošského kopca hlboký lievikovitý komín smerujúci kolmo dolu do hlbín skalného masívu. Nezvratný dôkaz, že už v 17. stor. sa vedelo o existencii krasovej jaskyne. Ďalšia ťažba kameňa na Soroši v 18. až 20. storočí napokon priniesla objavenie ďalších menších podzemných priestorov. V roku 1722 tu vznikla celá batéria pecí na vypaľovanie vápna, čo súviselo zrejme s novou výstavbou na panstve Juraja Erdödyho. Jednu takúto pec objavil na strelnici na Soroši v roku 1988 Rudolf Knot. Ako človek obdarovaný schopnosťami vyhľadávať vodu pomocou prútika sa nespočetne krát vybral na Soroš, aby našiel jaskyňu. Predpokladal, že ju vytvorila voda, ktorá musí niekde pod kopcom vyvierať. Okrem toho tiež zažil horúčku hľadania jaskýň a jaštera v šesťdesiatych rokoch a poznal tiež autentické svedectvá robotníkov z kameňolomu. Práve oni totiž tvrdili, že pri odstreloch skalného masívu neraz našli menšie podzemné priestory, kde bol veľký chlad s kvapľovou výzdobou. Bolo to v období prvej polovice 20. storočia, kedy kameňolom vlastnil židovský podnikateľ Barnabáš Róna a kedy z neho viedla aj spomínaná úzkokoľajná železnička na hlohovskú stanicu. Onedlho nato k jaskyniam pribudli povesti o jašterovi. Noviny Práca dokonca dňa 21. mája 1967 priniesli správu o neznámom jašterovi, ktorý sa ukrýva v peterskom háji. Zverejnili dokonca aj výpovede Júlie Štefanovičovej a Karolíny Fogltonovej zo Sv. Petra ako aj svedectvo hájnika Šuchu, ktorý v lesoch viackrát videli 2,5 metra dlhého plaza s hladkým telom hlavou podobnou jašterici a papuľou pripomínajúcou žabiu. Ľudia si samozrejme existenciu jaskýň spojili s prítomnosťou jaštera, čo odborná verejnosť už v šesťdesiatych rokoch rázne odmietla. Dokonca aj k existencii jaštera vyslovila názor, že podobný živočíšny druh v našich podmienkach nejestvuje, a že svedkovia si bežné zviera dotvorili na obraz obrovského plaza. Faktom je, že už uhorský spisovateľ Jókai Mór v jednom zo svojich románov podobného živočícha opísal s tým, že ide o vzácny druh vyskytujúci sa v Severných Karpatoch. Horúčkovité hľadanie podzemných priestorov na Soroši neskôr utíchlo. Vo svahu pod Sorošom vznikla známa viecha Jašter, ktorá ako jediná dnes pripomína dobu nadšených hľadačov. Aj ťažba v kameňolome zanikla. Časť sa premenila na strelnicu a časť na smetisko, z úzkokoľajnej železnice zostal len násyp, zvyšky kamenného mosta cez pivovarský jarok a násypné žľaby na kameň pod strelnicou. Iba pán Knot zostal verný hľadaniu jaskyne, ktorú naposledy preskúmali vojaci počas cvičenia v roku 1937. Podľa dobových správ, prešli vtedy až tri kilometre dlhý úsek. Zakrátko nato dal veliteľ komínový otvor do jaskyne zasypať, pre prípad ďalšieho skúmania tu však ponechali nejaký orientačný bod, zrejme výrazný strom. Potom prišla vojna a na jaskyňu sa úplne zabudlo. Pán Knot sa teda pustil do ďalšieho hľadania, našiel ďalší čiastočne zasypaný šikmý komín a niekoľko menších otvorov. Vodu, ktorá je spod Soroša odvedená do potrubia neďalekého bývalého pivovaru považuje za podzemnú riečku prechádzajúcu jaskynným systémom a vytekajúcu pod zákrutou asfaltovej cesty na Soroši. Prútikom zistil, že voda pod kopcom na jednom úseku nepreteká, ale stojí akoby v podzemnom jazere. Či sa však niekedy ešte podarí objaviť jaskyňu na Soroši nevedno. Zberatelia sem do dnes chodia na kryštály aragonitov, ktoré tak aspoň sčasti pripomínajú, čo ešte môže ukrývať tajomné podzemie Sorošského kopca.